Počas života sa neustále dostávame do situácií, kedy sme vystavení nielen rozhodnutiam a sú od nás očakávané citové prejavy. Každý sme iní, každý sa prejavujeme inak, niekto city skrýva, niekto zakrýva, niekto hrá, niekto ich dáva prirodzene, niekto ich vylieva s obrovskou silou. Jednoducho každý sme iní. V krízových situáciách – ak sa vyskytne problém – je jedno, či je to priateľka ktorá sa vám zdôverí, alebo je to problém rodičov, detí, alebo v partnerskom zväzku. Väčšina ľudí, keď im je zle – či už psychicky, alebo chorí, očakáva, že ich budeme ľutovať. Jedna zo 4 dohôd hovorí „nič neočakávajte“ – nechajte každého nech sa chová tak ako cíti a ako chce – ale je veľmi ťažké dávať všetkým okolo nás slobodu a súčasne byť tak silný/á, aby sa nás to nedotýkalo a neubližovalo nám to.
Tému súcitu a ľútosti som už rozoberala, ale cítim, že je potrebné to zopakovať. Keď máme problém očakávajme – potrebujeme to minimálne od tých najbližších – ale – pochopenie – porozumenie, nie ľútosť! Nikdy NEĽUTUJME! Ľútosť nikomu nepomáha je to negatívna energia – prezlečená za svetlo a pomoc. V podstate ide o to, že sa dostávame do negatívnych energií toho človeka, ktorému je zle, my sa „vylaďujeme“ na jeho energie a aj keby sme neviem akú vysokú energiu mali – o všetko prídeme – dotyčný chtiac – nechtiac (neúmyselne) nás vysaje. A tak namiesto jedného zúfalca tu máme dvoch. Ten druhý, bude hľadať niekde inde a ak nájde – vezme ďalšiemu človeku – dostávame reťazovú reakciu úpadku energie – strácania – strádania a smútku – efekt padajúceho domina. Takéto energie nie sú ani radostné ani láskyplné. Tvári sa to ako Láska a pomoc, ale nie je to ani Láska ani pomoc…
Namiesto ľútosti je potrebné v ťažkých chvíľach prejaviť súcit. Aký je rozdiel? Obrovský. Ak spolucítim, spoluprežívam, viem sa vcítiť, viem, aké to má dotyčný/á ťažké, ale… ja mám svoj život, svoju energiu vo svojich rukách, držím si svoje a nepustím to. Takéto chovanie nie je egoizmus, to je správne a zdravé správanie. Dám toľko, koľko dotyčný potrebuje na povytiahnutie hore, ale ďalej sa musí snažiť a rozhýbať sa sám. Ak dám celého/ú seba a tak sa zrútime dvaja. A kto nám potom pomôže?
Celého seba si môžeme dovoliť dať jedine tam, kde je rovnorodosť (rovnaká podstata duší – rovnakosť vo vnútornom prežívaní, či hodnotách) – lebo tam je taký súzvuk, že ak dotyčný/á padne a ja sa v pomoci pre neho/ňu vydám celý/á, v tej rovnorodosti nastane také uvedomenie a naštartovanie, že to zmobilizuje okamžite toho druhého človeka a okamžite vráti – a to už nie je o dávaní a braní, ale o výmene.
Nemali by sme dovoliť, aby nás druhý človek stiahol dole, ak on stráda a on potrebuje. Jedine ak ja si udržím svoju energiu, svoje napojenie – jedine tak dokážem byť zdrojom pomoci, pozdvihnutia, útechy a pod. Najväčšou pomocou nie je ľútosť ale súcit, ktorý je dvíhajúci, burcujúci, pravdivý a láskyplný – lenže mnoho ľudí si mýli lásku so zmäkčilosťou. Láska je prísna – dávaj druhému to čo mu prospieva. Nie sme naučení hovoriť Pravdu s láskou. Ešte sme nepochopili že Pravda posúva – burcuje – mobilizuje k zmene. Kdežto zmäkčilosť a milosrdná lož je spojená s ľútosťou. Ak by som sa mala vyjadriť k neviditeľnej forme tejto energie – je to akoby hnusná lepkavá huspenina – lenivá ťažká a dusiaca. A my sa potom i takto cítime.
Keď sú ľudia v problémoch a starostiach, je potrebné komunikovať a hľadať príčinu, prečo sa to stalo? Čo sa má každý jeden zúčastnený z toho naučiť? V čom má podrásť? Každý jeden koho sa to dotýka má sa učiť či rásť v niečom inom. Keď je človeku zle, máme tendenciu ho rozptyľovať, zabávať, organizovať mu čas, len aby mu nebolo zle, aby na to nemyslel, nebol smutný a pod. Myslíme si, že robíme správne? Neukracujeme ho o čas zrenia? O čas, kedy má byť sám so sebou prehodnocovať, smútiť, analyzovať a dávať si nové predsavzatia? Neokracujeme ho o čas, kedy má podrásť vo viere akéhokoľvek druhu?
Ale vráťme sa k otázke: Prečo sa to stalo? Myslíme si že nepríjemnosti prichádzajú len tak? Možno dotyčný človek išiel nesprávnou cestou, možno mal zle nastavený hodnotový systém, vzťah k peniazom, vzťah k sexualite, vzťah k materstvu, vzťah k sebe samému, vzťah k druhým ľuďom a pod… a nastal čas, aby človek zastal, bol nejaký čas v trápení – lebo to ho formuje, tam rastie – bol sám so sebou, premýšľal a rástol. No a my záchrancovia často máme tendenciu – takýchto ľudí zabávať, aby nemali čas premýšľať – ľutujeme ich. Ale neprišlo to náhodou do cesty práve preto, aby premýšľali, aby sa zrodilo niečo nové, aby nastala v nich zmena k lepšiemu? Nové postoje, nové hodnoty, prežívanie života úplne inak? Takže múdrejšie a pravdivejšie a naozaj nápomocné bude ak budeme spolucítiť – uznáme že dotyčný/á to má ťažké, ale hľadáme riešenie ako z toho von, ako poradiť, ako vyjsť z týchto energeticky nízkych udalostí silnejší, múdrejší, a mala by to byť cesta zmeny. Lebo ak prichádzajú problémy, nejaká zmena je nutná…..
A niekedy je nutná láskavá prísnosť a nie ľútostivé chlácholenie.
Viac krát na terapiách sa mi stalo, že ľudia prídu, aby dostali ľútosť, že ich niekto pohladí a povie áno je to hrozné čo sa vám stalo…. Ja to zčasti i urobím ale, tam kde si to môžem dovoliť (to musím len vycítiť) sa usmejem a otvorene poviem, že viem o čo ide, viem že to majú ťažké, ale u mňa ľútosť nedostanú… Ja prebúdzam a burcujem k tvrdej práci na sebe. Áno, dostanú pohladkanie, zastavenie, občerstvenie, ale hurá do života, treba „makať“, nie lenivo polihovať, chlácholiť a tváriť sa aký je svet hrozný a nespravodlivý. Tým spoluvylihávaním a ľutovaním isto nepomôžem. Dnes som svoju ľútosť vyskúšala na jednej klientke. A ako sa jej to nepáčilo ….. Vraj odpoveď, že ju ľutujem a má to ťažké vôbec nečakala . Prečo sa teda my tak chováme – že ľutujeme – sami na vlastnej koži môžeme zažívať že ani nám ľútosť nepomáha…. Tak prečo by mala pomáhať iným….
Pokiaľ nepreberieme čo sa stalo, kedy sa to spustilo, nebudeme uvažovať „viacmerne“ , pokiaľ sa v komunikácii nedopracujeme k tomu, že čo vedie človeka k danému postoju, či chovaniu…..ťažko mu budeme rozumieť…. Na pochopenie a porozumenie sú nutné informácie, alebo 1000% dôvera, ale ….
Na to aby sme mohli porozumieť, či pomôcť, mali by sme zistiť, prečo sa dotyčný/á chová tak, ako sa chová, prečo má taký názor aký má, pochopiť prečo zotrváva dlhodobo v rovnakej situácii – nikam sa nepohneme a môže to trvať mesiace i roky.
Až vykomunikovaním, porozumením, spolucítením a spoluprežitím môžeme následne uvidieť aj iné smery uvažovania, práve v komunikácii s druhým človekom prídeme na mnoho nových myšlienok.
Určite sa mnohé z klientiek teraz keď to čítajú usmejú ako som im vravela ja Ťa nebudem ľutovať aj keď to máš ťažké viem, ale…. A aké sú mi dnes za to vďačné… (aj keď vtedy sa im to určite zdalo hrozné) ale to je prísna ale láskavá láska – daj to čo na 100 % druhému je na prospech aj keď sa to zdá že to nie je príjemné – my nemusíme plniť očakávania druhých – robme to čo je pravdivé a správne a možno aj tvrdšie – ale je to Pravda.
Tí ktorí veríme v najvyššiu silu uvedomme si, že PRAVDA = BOH.
Tí čo ste neveriaci, tak vedzte, že ak žijete láskavo a pravdivo, žijete Boha a preto nemajte k tomuto slovu odpor a tí, čo chceme žiť Boha, učme sa každý deň byť Pravdou a žiť pravdivo, lebo to je Boh – vtedy budeme stopercentne napojení na najvyšší zdroj sily a energie.
Pravda a Láska (prísna) – ruka v ruke.
Prajem vám krásny zvyšok dňa a premýšľajme o súcite, ľútosti, pravde a milosrdnej lži…
Nezabudnime sa usmievať na celý svet, lebo život je s úsmevom krajší i ľahší, málokto ho má na rozdávanie, tak sa snažme, aby sme patrili do skupiny „málokto“ – svietili a presvetľovali tento svet a úsmevom strhávali ľudí na stranu svetla a radosti .
Tatiana
Zdieľať článok
Podobné články
- 98
Každý jeden v sebe má to praobyčajné, ale zároveň zázračné cítenie, až do momentu, kedy začneme veľa študovať hľadať dôkazy a prestávame veriť , bez silných argumentov.Tak si začneme pestovať rozum a ubíjať až zabíjať cit, i jeho hlas - náš vnútorný hlas.Jednoduchý človek, si zachová zdravý "sedliacky rozum" a…
- 97
- 97
Človek sa stretne s Pravdou vidí ju, ale tvári sa, že ju nevidí.., zachytí ju pohľadom, ale…je jednoduchšie nepriznať sa (si), že ju vidí, že je aká je, že existuje…,je jednoduchšie neriešiť, ísť ďalej, neobzerať sa,je jednoduchšie sa tváriť, že moment stretnutia s Pravdou zoči voči nie je…, že Pravda…