Príbeh Atlantídy (zánik Atlantídy a koniec) 6. časť)

30/07/2021

5. časť

4. časť

3. časť

2. časť

1. časť

Nasledujúcich šesť rokov ubehlo rovnako a ľudia si už takmer zvykli na stav vnútornej stiesnenosti, keď nám naši jasnovidci hlásili, že Mesiac je oveľa väčší ako predtým. Pozorovali to už v posledných rokoch, ale mysleli si, že je to klam a že Mesiac nemôže rásť. Teraz však zrazu spoznali a videli, že mesiac je naozaj väčší a že vyzerá veľmi hrozivo. Malo to byť opäť Božie znamenie?

Rozhodol som sa povedať ľuďom len toľko pravdy, koľko som si myslel, že dokážem zodpovedať sám. Tak som dal vedieť, že mi anjel vo sne povedal o Božej nespokojnosti s ľuďmi z Atlantídy. Potom som oznámil Boží súd a smrť holubov. Ale ja som nepovedal, že Boh je nespokojný s Armánmi, ale s ľudom Atlantídy! Nakoniec som ukázal na zväčšený Mesiac. Pochopiteľne, teraz to malo účinok, ale úplne nečakaný. Ľud bedákal od strachu a skrýval sa, ale len niekoľko dní. Potom ľudia začali pátrať po príčine diania. A podobne ako my ostatní, ani oni ju nehľadali v sebe.
„Erárijci už nie takí, ako boli predtým. Utláčajú nás. Zle s nami zaobchádzajú, hrešia!“ A Erárijci dostali pred masou ľudí strach a snažili sa obhajovať: „Pozrite na Armánov, my konáme len podľa ich príkladu!“

Ešte neuplynul ani mesiac, a už všetky stavy národa Atlantídy stáli proti sebe. Kedysi sme boli národom pokoja a jednoty. Samozrejme, nebola to jednota, akú chcel Boh, pretože spočívala v potláčaní jednej časti ľudstva druhou. Ale vždy sa dalo žiť v pokoji a dovtedy sme nechceli nič iné.
Teraz došlo k nepokojom. Zrazu sa medzi ľudom objavili podnecovatelia, ktorí získavali dôveru. Keby sme sas boli pokorne priznali k svojim chybám a spolu s ľudom poprosili o Božie zľutovanie, boli by sme lepšie obstáli ako teraz, keď sa proti nám vzbúrila celá veľká masa a vinu zvalila na nás.
Teraz už bolo neskoro na priznanie. Museli sme sa snažiť zachovať poriadok neúprosnou päsťou. Mali nám pomáhať obri. Obri! Áno, ale kde boli obri? Napadlo nám, že sme ich už veľmi dlho nevideli. V našich starostiach sme už dávno zabudli na našich pomocníkov. Celú ríšu som nechal prehľadávať s pomocou drakov, ale bezvýsledne.
Jedného dňa za mnou prišiel Orokun a povedal mi, že jeho bytosti mu povedali, ako obrom asi pred dvoma mesiacmi ich vodca z roviny bytia prikázal opustiť Atlantídu. Svoje sily mali použiť inde, pretože naša ríša je odsúdená na zánik.
Teraz sme sa museli ozbrojiť proti ľudu sami, čo sa nikdy predtým nestalo. V tom strašnom čase, ktorý predchádzal vyhynutiu, tieklo veľa krvi. Nakoniec bol v ríši obnovený mier, ale bol to mier vyčerpania a nejasného strachu.

Nikto už nemohol poprieť, že Mesiac sa strašne zväčšil už len preto, že sa krok za krokom približoval k Zemi. Naši veštci už vedeli vypočítať, kedy sa zrazí s ňou zrazí.
Blízkosť mesiaca neblaho vplývala na naše telá. Mnohí ľudia ochoreli, vypukli epidémie a strašné duševné choroby, ktoré pôsobili nákazlivo. Tu už nepomáhalo kladenie rúk kňazov, ani liečivé nápoje. Všade zomierali ľudia. Prešla viac ako polovica nášho časového limitu. Už som to nemohol zniesť. Nech si Armáni robia čokoľvek, čo si dokážu zodpovedať pred Bohom. Zvolal som ľud z najbližšieho okresu a otvorene som priznal svoje hriechy. Čo som si od toho sľuboval? To už neviem, zrejme som to nevidel celkom jasne ani vtedy. V každom prípade sa to zvrtlo celkom inak, ako som očakával. Ľud reval a kričal:
„Boh, ktorý sa obviňuje z hriechov? Čo to má znamenať? To je predsa úplne nemožné! Určite je to nejaká pasca, ktorá má povzbudiť ľudí, aby sa vyznali zo svojich skrytých hriechov. Nie, nie sme takí hlúpi! Táto pasca bola nastražená zbytočne!“

Armáni sa na mňa hnevali. Teraz som len zhodil hodnosť najvyššieho kráľa bez toho, aby som dosiahol čo i len najmenší osoh. Chcel som sa vzdať koruny, ale nedovolili mi to. Kamkoľvek sa človek pozrel, všade vládol zmätok a nepokoj. Nikto nedôveroval tomu druhému. Orokun ku mne už neprišiel.
Až neskôr som sa dozvedel, že ho jeho verní strážcovia držali v zajatí v paláci, aby sa mu v našich búrkach nič nestalo. Zasial lásku a dôveru, a preto zožal ovocie svojich činov. Aj ja som miloval svoj ľud, ale najprv som miloval seba. To bol môj najväčší hriech. Jaffnar stál verne po mojom boku, ale bol bezmocný voči tomu, čo spôsobili naše vlastné činy.
Každý siedmy deň kňazi hovorili k ľudu. Napomínali ich a prosili, aby zanechali zlé cesty, lebo hrozí záhuba.
Nakoniec sa masa ľudí už nedokázala zmieriť s vedomím, že sa k nám skutočne blíži niečo strašné. Nezdalo sa vám, že slnko sa zatmelo? Zmenilo sa aj počasie, bolo chladnejšie, veľa pršalo a v hlbinách zeme dunelo a hrmelo. Áno, bolo to naozaj tak, ako hovorili kňazi: „Atlantída je odsúdená na zánik!

Časť ľudu už neopúšťala posvätné miesta ani vo dne, ani v noci.
Kvíliac volali k bohom. Keď som sa ukázal, ich prosebné ruky mi takmer strhli odev z tela.
Väčšina ľudu však nechcela nič vedieť o nárekoch a plači.
„Ak musíme zahynúť, najprv si užijeme život tu!“
Vypukla túžba po rozkoši, akú svet nikdy predtým nevidel a nikdy potom nezažil. To, čo ste videli u svojich súkmeňovcov, bola len detská hra v porovnaní s tým, čo musela vidieť Atlantída.
Neexistovala neresť, ktorá by sa nerozšírila. Už sa nedodržiavali žiadne zákony, každý si bral, čo chcel. Nikto nemohol byť volaný na zodpovednosť. Množstvo Erárijcov sa síce postavilo proti tejto kalnej záplave, ale v ich radoch chýbala jednotnosť, dôvera k ich vodcom a presvedčenie, že toto úsilie bude mať nejaký účinok. Do našich doteraz tak hrdých radov sa vkradlo tupé zúfalstvo.
Mesiac sa stále viac približoval, Slnko bolo matnejšie a Zem dunela!

Uplynulo štyridsaťdva rokov a pred nami bolo o niečo viac ako sedem rokov. Mnohí z nás nepovažovali túto lehotu za odklad, ale za sprísnenie trestu. „Veď ak to jedného dňa príde, prečo je potrebné na túto nevyhnutnosť tak dlho čakať? Kiež by už prišla skaza!“

Viem, že v snahe pomôcť ľuďom mi bolo dovolené odčiniť toľko viny, ale toto pokánie bolo neopísateľne ťažké.
Jednej noci zem zadunela silnejšie ako zvyčajne. Za posledný čas sme si na toto dunenie zvykli. Zem a vzduch zaplnil zvláštny dym. Vyskočili sme s našich domovov. Vonku na nebi sa rozlievala červená žiara ako z ohromného požiaru. Žiara bola stále silnejšia a silnejšia!
Tu sme spozorovali príčinu. Obidva naše najvyššie vrcholy v blízkosti chrlili oheň a kamene a ničili šioroko-ďaleko všetko dookola. Počas nasledujúcej noci začal horieť aj jeden vrch uprostred mora a rovnaké správy prichádzali aj z iných ríš zo všetkých strán.
Čo ešte mohlo prísť? Až do zániku Atlantídy sopky neprestali so svojou činnosťou a za nejaký čas k tomu pribudli aj prívaly vôd. Bolo to, akoby nezadržateľne sa približujúci Mesiac priťahoval vody, ktoré sa oproti nemu dvíhali. Ďalšie tri roky, ešte dva roky lehoty.
V našich údoliach už nerástlo obilie ani tráva, všetko zhnilo. Dobytok nemal potravu a pošiel od slabosti. Čo sme mali jesť? Hladovali sme. Ryby zmizli z mora a vtáky padali mŕtve k zemi. Draci mali nedostatok jedla, tak ako my všetci, ale mohli si pomôcť sami. Lovili ľudí, najradšej ženy a deti. Ak sa ich niekto pokúsil zastaviť, chrlili oheň a podpaľovali domy, pričom útočníkov odrážali svojimi obrovskými chvostmi. Myslím, že mnohí ľudia to robili tak ako draci a ukájali rovnako svoj hlad ako oni.

Začal sa posledný rok… Dočkáme sa konca roka, alebo príde zánik skôr? Naši veštci povedali, že od zrážky našej Zeme s Mesiacom nás delí už len niekoľko mesiacov.
Ľud vyčíňal, užíval si a besnel ďalej! Nič sa už nedalo zastaviť. Kultové miesta už osameli. Aj tí, ktorí prosili Boha v úzkosti a strachu, ale neboli vypočutí, už neprišli. Možno im bolo dovolené zomrieť skôr, ako prepukla celá tá hrôza. A potom prišiel deň, keď sa Mesiac ohromnou rýchlosťou rútil k Zemi. Bol ohnivo červený a nesmierne veľký. Bol to vôbec ešte Mesiac, nebola to nejaká iná žeravá hviezda? Všetkých sa zmocnilo zdesenie. Teraz to musí prísť? V tejto chvíli!

Na chvíľu sa zdalo, že sa trasie celá zem, akoby sme všetci vleteli do ohnivého prúdu, a potom… to pominulo. Mesiac sa rovnakou rýchlosťou vzďaľoval a my sme videli, ako sa vzdialenosť medzi ním a nami zväčšuje.
K nebu sa vzniesol neslýchaný výkrik! Ľudia, ktorí ešte pred okamihom v zdesení stáli mlčky na mieste ako prikovaní, začali tancovať dookola v divokej radosti. Zachránení, zachránení! Nič nebude zo zániku! Všetci veštili nesprávne! Kňazi klamali! Ešte žijeme a mesiac je preč a všetko ostatné sa rýchlo zlepší!!! Opäť vyrastie tráva a obilie pre potravu ľudí a zvierat! Budeme môcť utíšiť svoj hlad. Nad Atlantídou sa znovu rozhostí pokoj!
Všetci divoko kričali jeden cez druhého a výkriky ľudí takmer prehlušili dunenie, ktoré sa ozývalo v srdci Zeme. Vody sa zdvihli, akoby sa chceli vrhnúť za Mesiacom, a zem, na ktorej sme stáli, začala klesať. Nie, to nebol žiaden klam! Pevná pôda sa nezadržateľne prepadala. Tam na brehu mora už vlny zmietali celý rad domov.
Výkriky ľudí náhle utíchli. Výkriky radosti sa zmenili na výkriky zúfalstva a hrôzy. Dav sa dal do pohybu. Všetko sa vrhlo smerom k vrchom. Bolo to však zbytočné. Nemohli sme vystúpiť na najvyššie hory, pretože horeli, ale ani ich vrcholy nás nemohli zachrániť, pretože aj ony sa potápali spolu s celou zemou.
Teraz sa strhla búrka a obloha bola čierna. Blesky strieľali na všetky strany. Potom začali padať veľké kusy krúp, ktoré zraňovali ľudí i zvieratá…
Táto hrôza trvala jeden deň a jednu noc, a potom sa Atlantída, tá pyšná, nádherná Atlantída, potopila.
Bol som jedným z posledných, ktorí zahynuli. Ako za trest za svoju zbabelosť som sa musel prizerať, ako sa potápa celé moje okolie, neschopný pomôcť čo len jedinému človeku.
Každý prišiel o život tam, kde práve stál, ani jedna rodina nebola pospolu. Každý sa snažil zachrániť sám seba, každý musel vytrpieť hroznú smrť. Nikto nebol ušetrený. Ani jeden z obyvateľov Atlantídy neunikol týmto hrôzam živý!


Ľudstvo dneška! Počuj hlas jedného, ktorý nebol lepší ako ty! Ako sme zahynuli my, tak musíte aj vy zahynúť v hrôzach a strachu, ak ešte v poslednej hodine nebudete chcieť počúvať! Tak ako my, aj vy idete v ústrety zničeniu v spravodlivom súde! Ale máte sa lepšie ako my. Máte tu na zemi Imanuela, živú Božiu vôľu, úprimného Božieho Syna vo svojom strede! On je tvoje útočisko, tvoja sila, tvoja pomoc! Ďakujte svojmu Bohu za toľkú milosť!
Takto na teba volá Ororun, posledný kráľ Atlantídy!

Vzájomné vzťahy Titánov, obyvateľov Atlantídy, s obrími tvormi ukazujú, že mali k nim bližšie. Vysoký vek si vyžaduje aj iný tvar tela, ako majú dnešní pozemšťania. Telesá boli vtedy menej husté, a preto boli ľahšie a prístupnejšie pre všetky pomáhajúce žiarenia.
Príčiny tohto druhu spočívali v odlišnej obežnej dráhe Zeme, ktorá bola bližšie k prapočiatku ako teraz, pretože Zem ešte nebola tak veľmi zaťažená temnotou ako teraz. Bola to len stále sa zhoršujúca vôľa ľudí, ktorá tlačila zemský cyklus stále viac nadol. To spôsobilo, že všetko v ňom a na ňom bolo hustejšie a ťažšie a menej prístupné stimulujúcim prúdom z prvotného stvorenia. Cyklus sa, samozrejme, spomaľoval, čím sa zvyšovala jeho intenzita, a preto aj pojem rok zahŕňal čoraz dlhšie časové úseky.

Ororun skončil. Svetlo rozjasnilo jeho postavu, ktorá sa stala svetlejšou, a po tomto vyznaní zdvihol ruky v radostnej vďake a zmizol, vznášajúc sa hore do slnkom zaliatej zeme…

Zdieľať článok

Podobné články

  • 91
    Otroctvo Unam SanctamAk ste sa narodili v nemocnici, museli ste čeliť okolnostiam, ktoré spôsobili najhlbšie zakorenené traumy.Táto trauma zostáva nepovšimnutá, pretože je to všetko, čo sme v tomto živote vedeli, pretože sa to stalo hneď, keď sme sa narodili, takže zvyčajne zostáva v podvedomí, kým si to neuvedomíme. Ak ste sa narodili…
    Tags: a, sa, v, že, ako, to, na, zaujímavosti, duchovno
  • 89
    Príbeh Atlantídy (zánik Atlantídy) (5. časť)Náš život bol dlhší ako váš. Žili sme tak dlho, až naše telá boli strávené, a nešlo nám to tak rýchlo ako vám, lebo ste nezodpovedne hrešili proti svojmu telu a hrešili ste po celé generácie. Ak by ste takto žili ďalej, pravdepodobne by ste zomierali čoraz mladší. Ale...
    Tags: a, sa, to, som, v, ako, že, zaujímavosti, duchovno
  • 88
    Príbeh Atlantídy (1. časť)Na Boží príkaz sa Atlantída ponorila do morských vĺn v jednu noc a na nasledujúci deň! Teraz, pri veľkom svetovom súde, sa kruh udalostí uzatvára a s ním aj udalosti pre Atlantídu, pretože Immanuel udelil Ororunovi milosť, aby mohol uzavrieť kruh priznaním viny Atlantídy, ktorá viedla k jej zániku.
    Tags: a, sa, na, ako, že, v, zaujímavosti, duchovno

1 Komentár

  1. ivan biely

    velmi mi pomohol clanok, len sa mi potvrdilo to co som si aj myslel po cely cas. Energie a hlavne Pokora. Som stara atlantska dusa jedna z mnohych ktory prisli v 70 rokoch minuleho storocia presne na tento moment. Ako to nadherne do seba vsetko zapada. Bol cas ked som s tym prestal lebo som v mladosti energiou na par sekund zastavil srdce priatelke. Nalakal som sa ale nie tak aky strach ona zo mna dostala, tak som sa zacal ucit ale aj s tym som prestal pretoze som necitil ten spravny smer (modlidbu som ale za tie roky a dni nevynechal ani raz). No a ten moment je konecne tu!

    Odpovedať

Odoslať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

The maximum upload file size: 256 MB. You can upload: image, audio, video, document, spreadsheet, interactive, text, archive, code, other. Links to YouTube, Facebook, Twitter and other services inserted in the comment text will be automatically embedded. Drop file here