Mnohí okolo mňa sú v tomto čas utrápení, plní smútku, pesimizmu, zúfalstva, neistoty a nepokoja. Rovnako mi mnohí tvrdia, že teoreticky vedia, čo by mali robiť, ale nevedia to dostať do každodenného života. Iste mi väčšina z vás dá za pravdu: „ako ľahko a dobre sa radí druhým“ – v tom sme majstri a sebe poradiť nevieme.
No a tu je skrytá odpoveď, skúsme sa občas na svoj život, na svoje udalosti a na svoju bolesť pozrieť odosobnene a nezúčastnene, akoby sme sledovali hrdinov na filmovom plátne. Čo by sme povedali hlavnému hrdinovi, či hlavnej hrdinke, ktorý/á by sa ocitol/ocitla v rovnakej životnej situácii? Pozerajme na svoj život z nadhľadu, žiadna kaša sa neje taká horúca a po búrke vyjde slnko aj dej filmu rovnako, ako náš život má nejaký začiatok, vývoj, gradovanie a mnoho pokračovaní … 🙂… 🙂 .
Uvedomujme si, že nie sme vo väzení svojich životných okolností. Náš život nie je naša zlatá klietka, pokiaľ si sami z toho klietku neurobíme svojimi strachmi, predsudkami, či negatívnymi očakávaniami. Ale to sú mreže riadne silné, tie nás len tak ľahko nepustia. Ale kto má tú moc ich rozpíliť (rozptýliť a spraviť z nich len jemný opar)?
My sme si ich VY TVORILI (teda použili tvorivú silu zhora na negativitu) a teda my to máme napraviť a to jedine ľahkosťou, vierou, sebahodnotou, sebaláskou, vedomím prežívaním i smerovaním.
Máme krídla tak leťme. Všetko okolo sme dostali do daru a môžeme to používať. Prestaňme sa pripútavať na čokoľvek a kohokoľvek (nemajú to byť ani ľudia, ani práca, ani rodina, máme byť slobodní a všetko čo nám skríži cestu prijať, vyhodnotiť, reagovať správne a podľa toho sa zariadiť a žiť.
V našom vnútri, v našom svete má vnútorná sloboda tú najvyššiu cenu. Ak sa chceme dosať na novú cestu – cestu vnútornej slobody, bez zväzkov spútaní a negatívnych očakávaní, musíme si uvedomiť že my sme pánmi nás i našej slobody i nášho času (v pokore smerom hore – on je pánom všetkého :-)) klietka je otvorená a von je svet ktorý nás VOLÁ…..
Buďme zvedaví, buďme hraví (ako deti 🙂), ale i opatrní a prezieraví (zodpovední, ale bez strachu), lebo vonku je nebezpečenstvo, ale nijako neporastieme ak sa budeme schovávať, mať strach a nevyjdeme so zlatej klietky a nenaučíme sa „bojovať“ s nepriateľom (občas i priateľom :-)), nezosilnieme. Potom nemáme byť na čo hrdí a nebudeme môcť stavať na vlastných skúsenostiach, pokiaľ sa budeme vyhýbať akýmkoľvek príležitostiam niečo nové poznať.
Nová obloha a nové obzory VOLAJÚ.
Je jasné, že na začiatku každej cesty pociťujeme neistotu – veď kráčame do niečoho nového nepoznaného, ale nech je to výzva pre náš posun a rast, bez strachov. Neistota nás robí opatrnými a bdelými, čo je správne, len pozor, aby to neprerástlo do negatívnych očakávaní, pesimizmu a neviery. Radšej nič – lebo v tomto svete ….. tu sa aj tak nič neoplatí …… taký človek neexistuje ……….. ja neverím, že by ……….. , ja už neverím, že ….., ja nikomu neverím, ……., to je nemožné …….atď
Je prirodzené cítiť sa neisto (strach, hovorí že neveríme ….), ale dôležité je, aby neistota nezabila príležitosti nových skúseností. Nové skúsenosti – výzvy, dobrodružstvo idú v podstate ruka v ruke s neistotou. Ale čo to je byť si istý? (ja si môžem byť maximálne istý/á sebou a zákonmi prírodnými ktoré tu fungujú a tie mi na druhú stranu istotu dávajú).
Prišiel mi na um jeden príbeh z minulosti. Asi pred trinástimi rokmi mi skrížil cestu muž. Ja som sa púšťala do niečoho nového, nepoznaného a teda sama som bola plná neistoty, no a k tomu sa pridávali varovné hlasy okolia (rodina, rodinní známi i hlas cudzích ku mne doletel :-)) a ja som sa mala a musela rozhodnúť. V jednom momente som si povedala: „No a čo, čo sa môže stať? Som dobrý človek, chcem dobro pre všetkých a ak robím chybu, robím ju z nevedomosti, lebo zatiaľ inak neviem a ak robím zle (nesprávne sa rozhodnem), tak ten hore sa o mňa postará, nedovolí, aby som blúdila, či trpela. Zavčasu mi klepne po prstoch a ja, ak budem (čo musím byť 🙂, lebo som si to práve uvedomila) vnímavá (bdelá, aby som ten varovný hlas, zvnútra z mojej duše – nie z hlavy) začula, tak vycítim kde je hranica a treba končiť…. Podľa toho sa zariadim. Ale POTOM nie teraz, lebo žijem v prítomnom okamihu a teraz to cítim takto….. . Ak potrebujem padnúť na hubu, tak padnem…. Veď vstanem oprášim sa a ako múdrejšia a silnejšia idem ďalej….“.
Ono to naozaj nakoniec nedopadlo… Duša utrpela, ale ……. v utrpení sa rodí nový život. A tak i ja som sa z tohto utrpenia „zrodila z ducha“ 🙂. Niečo som stratila (na chvíľu cca 3 roky 🙂 🙂 🙂 radosť), ale veľa, veľa som získala. Múdrosť, skúsenosti, to, že nesmiem rozhodovať za druhých, dávať každému slobodu, aj keď chcú ísť (ale iba v mojich očiach :-)) nesprávne atď…
Dodnes som tomu človeku nesmierne vďačná, lebo som sa za krátky čas veľmi posunula a aj vďaka nemu som dnes tam kde som 🙂. Múdrejšia a skúsenejšia a to na poli nielen partnerských vzťahov ale i práve tých vecí medzi nebom a zemou ….
Poučenie: Nebojme sa robiť chyby, nebojme sa robiť rozhodnutia. Vždy je lepšie sa nejako rozhodnúť – ono sa to nejako vyvŕbi, ako sa nerozhodnúť, ale treba sa naučiť i prijať následky svojich rozhodnutí .
Buďme slobodní, odstraňujme prekážky, ktoré sme si sami vytvorili, búrajme hradby predsudkov, pohybujme sa s ľahkosťou, dôverou a prezieravosťou, ale bez strachov. Preciťujme každú vnútornú pohnútku v sebe. Ako inak chceme počuť „správny – svetlý hlas v nás“. Buďme vnímaví sami voči sebe, uverme a leťme (so zodpovednosťou) v ústrety novým výzvam, dobrodružstvám a skúsenostiam…. Užívajme a využívajme svoju slobodu. Dostali sme ju darom tak ju nenechávajme ležať ladom 🙂.
Krásny deň plný odovzdania a dôvery.
Tatiana
Zdieľať článok
Podobné články
- 96
- 95
Ak sme postavili dom, prv než sa nasťahujeme, hovorí sa, že stavba „musí dozrieť“ (všetci iste vieme prečo), ak začíname nový projekt, či už pracovný, alebo súkromný, takisto musí „myšlienka dozrieť“, aby sme nezabudli na žiadny detail a aby všetko dokonale a bezproblémovo fungovalo. Každý s týchto príkladov si vyžaduje…
- 95