Vyleťme zo „zlatej klietky vlastných obmedzení“ za novým poznaním (dobrodružstvom) 🙂

Mnohí okolo mňa sú v tomto čas utrápení, plní smútku, pesimizmu, zúfalstva, neistoty a nepokoja. Rovnako mi mnohí tvrdia, že teoreticky vedia, čo by mali robiť, ale nevedia to dostať do každodenného života. Iste mi väčšina z vás dá za pravdu: „ako ľahko a dobre sa radí druhým“ – v tom sme majstri a sebe poradiť nevieme.
No a tu je skrytá odpoveď, skúsme sa občas na svoj život, na svoje udalosti a na svoju bolesť pozrieť odosobnene a nezúčastnene, akoby sme sledovali hrdinov na filmovom plátne. Čo by sme povedali hlavnému hrdinovi, či hlavnej hrdinke, ktorý/á by sa ocitol/ocitla v rovnakej životnej situácii? Pozerajme na svoj život z nadhľadu, žiadna kaša sa neje taká horúca a po búrke vyjde slnko aj dej filmu rovnako, ako náš život má nejaký začiatok, vývoj, gradovanie a mnoho pokračovaní … 🙂… 🙂 .
Uvedomujme si, že nie sme vo väzení svojich životných okolností. Náš život nie je naša zlatá klietka, pokiaľ si sami z toho klietku neurobíme svojimi strachmi, predsudkami, či negatívnymi očakávaniami. Ale to sú mreže riadne silné, tie nás len tak ľahko nepustia. Ale kto má tú moc ich rozpíliť (rozptýliť a spraviť z nich len jemný opar)?
My sme si ich VY TVORILI (teda použili tvorivú silu zhora na negativitu) a teda my to máme napraviť a to jedine ľahkosťou, vierou, sebahodnotou, sebaláskou, vedomím prežívaním i smerovaním.
Máme krídla tak leťme. Všetko okolo sme dostali do daru a môžeme to používať. Prestaňme sa pripútavať na čokoľvek a kohokoľvek (nemajú to byť ani ľudia, ani práca, ani rodina, máme byť slobodní a všetko čo nám skríži cestu prijať, vyhodnotiť, reagovať správne a podľa toho sa zariadiť a žiť.
V našom vnútri, v našom svete má vnútorná sloboda tú najvyššiu cenu. Ak sa chceme dosať na novú cestu – cestu vnútornej slobody, bez zväzkov spútaní a negatívnych očakávaní, musíme si uvedomiť že my sme pánmi nás i našej slobody i nášho času (v pokore smerom hore – on je pánom všetkého :-)) klietka je otvorená a von je svet ktorý nás VOLÁ…..
Buďme zvedaví, buďme hraví (ako deti 🙂), ale i opatrní a prezieraví (zodpovední, ale bez strachu), lebo vonku je nebezpečenstvo, ale nijako neporastieme ak sa budeme schovávať, mať strach a nevyjdeme so zlatej klietky a nenaučíme sa „bojovať“ s nepriateľom (občas i priateľom :-)), nezosilnieme. Potom nemáme byť na čo hrdí a nebudeme môcť stavať na vlastných skúsenostiach, pokiaľ sa budeme vyhýbať akýmkoľvek príležitostiam niečo nové poznať.
Nová obloha a nové obzory VOLAJÚ.
Je jasné, že na začiatku každej cesty pociťujeme neistotu – veď kráčame do niečoho nového nepoznaného, ale nech je to výzva pre náš posun a rast, bez strachov. Neistota nás robí opatrnými a bdelými, čo je správne, len pozor, aby to neprerástlo do negatívnych očakávaní, pesimizmu a neviery. Radšej nič – lebo v tomto svete ….. tu sa aj tak nič neoplatí …… taký človek neexistuje ……….. ja neverím, že by ……….. , ja už neverím, že ….., ja nikomu neverím, ……., to je nemožné …….atď
Je prirodzené cítiť sa neisto (strach, hovorí že neveríme ….), ale dôležité je, aby neistota nezabila príležitosti nových skúseností. Nové skúsenosti – výzvy, dobrodružstvo idú v podstate ruka v ruke s neistotou. Ale čo to je byť si istý? (ja si môžem byť maximálne istý/á sebou a zákonmi prírodnými ktoré tu fungujú a tie mi na druhú stranu istotu dávajú).
Prišiel mi na um jeden príbeh z minulosti. Asi pred trinástimi rokmi mi skrížil cestu muž. Ja som sa púšťala do niečoho nového, nepoznaného a teda sama som bola plná neistoty, no a k tomu sa pridávali varovné hlasy okolia (rodina, rodinní známi i hlas cudzích ku mne doletel :-)) a ja som sa mala a musela rozhodnúť. V jednom momente som si povedala: „No a čo, čo sa môže stať? Som dobrý človek, chcem dobro pre všetkých a ak robím chybu, robím ju z nevedomosti, lebo zatiaľ inak neviem a ak robím zle (nesprávne sa rozhodnem), tak ten hore sa o mňa postará, nedovolí, aby som blúdila, či trpela. Zavčasu mi klepne po prstoch a ja, ak budem (čo musím byť 🙂, lebo som si to práve uvedomila) vnímavá (bdelá, aby som ten varovný hlas, zvnútra z mojej duše – nie z hlavy) začula, tak vycítim kde je hranica a treba končiť…. Podľa toho sa zariadim. Ale POTOM nie teraz, lebo žijem v prítomnom okamihu a teraz to cítim takto….. . Ak potrebujem padnúť na hubu, tak padnem…. Veď vstanem oprášim sa a ako múdrejšia a silnejšia idem ďalej….“.
Ono to naozaj nakoniec nedopadlo… Duša utrpela, ale ……. v utrpení sa rodí nový život. A tak i ja som sa z tohto utrpenia „zrodila z ducha“ 🙂. Niečo som stratila (na chvíľu cca 3 roky 🙂 🙂 🙂 radosť), ale veľa, veľa som získala. Múdrosť, skúsenosti, to, že nesmiem rozhodovať za druhých, dávať každému slobodu, aj keď chcú ísť (ale iba v mojich očiach :-)) nesprávne atď…
Dodnes som tomu človeku nesmierne vďačná, lebo som sa za krátky čas veľmi posunula a aj vďaka nemu som dnes tam kde som 🙂. Múdrejšia a skúsenejšia a to na poli nielen partnerských vzťahov ale i práve tých vecí medzi nebom a zemou ….
Poučenie: Nebojme sa robiť chyby, nebojme sa robiť rozhodnutia. Vždy je lepšie sa nejako rozhodnúť – ono sa to nejako vyvŕbi, ako sa nerozhodnúť, ale treba sa naučiť i prijať následky svojich rozhodnutí .
Buďme slobodní, odstraňujme prekážky, ktoré sme si sami vytvorili, búrajme hradby predsudkov, pohybujme sa s ľahkosťou, dôverou a prezieravosťou, ale bez strachov. Preciťujme každú vnútornú pohnútku v sebe. Ako inak chceme počuť „správny – svetlý hlas v nás“. Buďme vnímaví sami voči sebe, uverme a leťme (so zodpovednosťou) v ústrety novým výzvam, dobrodružstvám a skúsenostiam…. Užívajme a využívajme svoju slobodu. Dostali sme ju darom tak ju nenechávajme ležať ladom 🙂.
Krásny deň plný odovzdania a dôvery.
Tatiana

Zdieľať článok